OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Vedci tvrdia, že počúvanie hudby môže znamenať pokojnejší spánok. 45 minút príjemných tónov predtým ako naše telo definitívne prepne na úsporný režim vraj vedie k zníženiu krvného tlaku a v nadväznosti na to aj k dlhšiemu, kvalitnejšiemu spaniu. O vplyve hudby na snívanie sa už ale dočítate menej; veľa toho „neprezradí“ ani vynaliezavá „Náuka o snoch“. Ktovie, do akej miery formuje naše nočné fantázie tu skľučujúca, tu pochmúrna novinka DEAF CENTER. Alebo obrazotvorná tvorba otca ambientu Briana Ena. (Erik Satie a György Ligeti dúfam odpustia.)
„Keď sme prvý raz začali dávať album dohromady, skúsil som ho vložiť do iPodu a prechádzal som sa s ním po uliciach. Pomyslel som si: ‘Predstav si ho ako soundtrack filmu, v ktorom sa práve nachádzaš.’ A naozaj som si to užil,” hovorí Eno o tom, ako vie niečí výtvor dotvárať životné situácie. „Small Craft On A Milk Sea“ podnecuje predstavivosť už len svojim názvom či nadmieru vydareným obalom. Oba, spoločne s hudbou, vykresľujú kontúry už existujúceho a prekvitajúceho sveta. Pre Ena je tento svet filmový, voľne pokračujúci v sérii „Music for Films“. Pre vás – čímkoľvek chcete.
Duo DEAF CENTER je v predkladaní konkrétnych podnetov ústretové oveľa menej. Podobne ako na debutovom „Pale Ravine“, aj na „Owl Splinters“ ho viac zaujíma celková atmosféra než dômyselne votkané detaily, akými sa môže pýšiť Eno.
Erik Skodvin a Otto Totland zostavujú celok z črepín, z ktorých mnohé ako keby ani nemali jasne označený začiatok či koniec. Violončelo aj piano sa mimovolne vynárajú z tmy a (možno až príliš) pravidelne si prepožičiavajú priestor, aby bez akéhokoľvek dramatického vývoja zase zmizli kdesi v nenávratne. Zanechávajú za sebou iba nostalgický opar alebo zvyšky intenzívneho, až droneového vlnenia, do ktorého sem-tam prerastú (najpôsobivejšie azda v „The Day I Would Never Have“).
Ak platí, že „Owl Splinters“ je postavený na kontrastoch jemného piana a hrubo znejúceho violončela, je nutné priznať podobnú rozmanitosť nálad aj Enovmu „Small Craft On A Milk Sea“. A pridať k nej aj rozmanitosť hudobnú – veď napríklad šiesta skladba „2 Forms Of Anger“ zablúdi až niekam k rocku.
Album je rozdelený na dve, respektíve tri časti: pokojne zasnenú a akčnú – tá vypĺňa prostredný výsek diela. A aj keď sa žiada vytknúť Enovi (na prvý pohľad) slabú súdržnosť materiálu, v skutočnosti dáva jeho vývoj celkom dobrý zmysel. Jeho zápletku, gradáciu a rozuzlenie ale doceníte až pri pozornejšom počúvaní.
Napokon to isté platí aj pre spomínané detaily, vrstvy a zvukové experimenty, ktoré Brian Eno všil do diela za výdatnej pomoci Jona Hopkinsa a Lea Abrahamsa. Práve tie zdvihnú kvalitatívnu krivku smerom nahor aj pri menej zaujímavej prostrednej časti, a tiež vylepšujú klasicky ambientné kusy. Preto: Zatiaľ čo „Owl Splinters“ znie ako kvalitný atmosferický podkres, „Small Craft On A Milk Sea“ je vyslovene slúchadlovou nahrávkou. Neradno ju podceniť a dať len na prvý dojem.
Na poli zvukového ošetrenia albumu je duel medzi Brianom Enom a DEAF CENTER v podstate nerovným bojom: skúsenosti človeka, ktorý zmenil pohľad na elektronickú hudbu a produkoval albumy U2 či COLDPLAY, sú pre nórsku dvojicu nedosiahnuteľné. Tá síce prešla od na kolene nahrávaného debutu dlhú cestu, no v porovnaní s rozpoznateľným rukopisom plešatého Brita je jej snaha v tejto oblasti stále „iba“ slušná. Navyše, paralelné vydanie novej dosky Skodvinovho projektu SVARTE GREINER, ktorá sa v ničom zásadne nelíši od polovice materiálu na „Owl Splinters“, mierne uberá DEAF CENTER na exkluzivite.
Záverečný verdikt je teda jasný. Brian Eno na seba nestrhol toľko pozornosti ako počas plodnej rockovej etapy v sedemdesiatych rokoch. A nezapísal sa ani do dejín hudby, ako to dokázal trebárs prvou ambientnou nahrávkou vôbec. Naďalej však produkuje natoľko kvalitné diela, aby si udržal predstih pred mnohými z tých, pre ktorých pred viac ako tridsiatimi rokmi, berúc inšpiráciu od klasikov, voľne položil základy žánru. A tým sa dnes môže pochváliť len málo niekdajších priekopníkov.
BRIAN ENO WITH LEO ABRAHAMS AND JON HOPKINS – Small Craft On A Milk Sea: 8/10
(Warp, 2010; www.brian-eno.net)
Tri skladby z albumu si môžete vypočuť tu.
DEAF CENTER – Owl Splinters: 7/10
(Type Records, 2011; www.myspace.com/deafcenter)
Kompletný album si môžete vypočuť tu.
Hodnotenie albumu Briana Ena do veľkej miery záleží od predchádzajúcich skúseností s tvorbou tejto zásadnej postavy hudobnej scény a z nich vyplývajúcich osobných preferencií. Nezainteresovaného poslucháča na "Small Craft On A Milk Sea" upúta atmosféra, prelínajúca sa ambientnými i rockovejšími kompozíciami -- práve ona dodáva dielu nezameniteľnú a konzistentnú "príchuť". Tak, ako povedzme BIOSPHERE, aj Eno dokáže vyprodukovať rozpoznateľné skladby v rámci mantinelov žánru, ktorý nezriedka umiera na zameniteľnosť a bezradnosť. Dá sa polemizovať, akú rolu "Small Craft On A Milk Sea" zastane v kontexte bohatej diskografie jej autora, no vzhľadom na vysokú kvalitu nahrávky ako takej ide o akademickú debatu.
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.